V Pedagogickej encyklopédii Chlupa (1939 II. diel, s. 595–596) nachádzame pod heslom sebavýchova činnosť smerujúca k rozvinutiu a prehĺbeniu vlastnej osobnosti. Zdokonaľovanie seba samého (sebavýchova) nikdy neustáva a výchova rodinná, školská je len základom a východiskom sebavýchovy. Sebavzdelávanie je dôležitou zložkou sebavýchovy a pojmový rozdiel medzi nimi je daný rozdielom medzi výchovou a vzdelávaním, kde vzdelávanie tvorí časť rozsahu pojmu výchova. Sebavzdelávanie a jeho rôzne podoby závisia na individuálnych predpokladoch toho kto sa vzdeláva a na celkovej kultúrnej úrovni a na rozvoji kultúrnych činiteľov. Ďalej (1939 I. diel, s.69) pri hesle autodidaksie (z gr. autos = sám, didasko = učím) sa uvádza, že je to štúdium, či už všeobecné alebo odborné bez systematickej pomoci učiteľa a školy. Autodidakt (samouk) je väčšinou odkázaný len na seba. Autodidaksia nie je samoučenie ako didaktická metóda, ktorou žiak nadobúda vedomosti a zručnosti vlastnou prácou, ale pod vedením a kontrolou učiteľa. Čečetka v Príručnom pedagogickom lexikóne (1943, II. diel, s. 191–192) používa pojem samoučenie na označenie celkom individualizovaného samovzdelávania alebo učenia, ktoré sa deje bez priamej pomoci učiteľa (resp. vyučovania), ale ten jeho realizáciu stále určuje (domáca príprava žiakov na vyučovanie). Samovzdelávanie je osobitým úsekom, druhom samovýchovy a sleduje nadosobné ciele, ktoré samoučenie nemusí obsahovať. Kujal a kol. v Pedagogickom slovníku (1967, s. 122) pri hesle sebevýchova a sebevzdělávaní uvádza, že ide o zámernú, cieľavedomú, z vlastného úsilia vychádzajúcu činnosť, zameranú na formovanie a rozvoj osobnosti, schopností, morálnych rysov atď. a osvojovania spoločenskej skúsenosti (vedomosti, spôsobov činnosti atď.). Ide o proces, ktorý vyžaduje rozvoj rozumových schopností, vôle, citového života, charakteru, záujmov a potrieb. Častejšie sa používa pojem sebavzdelávanie, ktorým rozumieme výsledok sebavýchovy a to vo všetkých zložkách – intelektuálnej, citovej, vôľovej, morálnej i charakterovej.
V socialistickej etape jej ideoví protagonisti, Skalka (1975, s. 686) uvádza, že osobnosť dospelého človeka sa utvára a rozvíja nielen výchovou a vzdelávaním, praktickými činnosťami a prostredím, ale aj sebavýchovou a sebavzdelávaním. Sebavýchova a sebavzdelávanie hrajú u dospelého človeka podstatne významnejšiu úlohu než u detí a mládeže. Sebavýchova a sebavzdelávanie ani u dospelého človeka nie je úplne autonómnym, spontánnym procesom. Sú podnecované mnohými okolnosťami a faktormi, medzi ktorými výchova a vzdelávanie dospelých zaujíma prvoradé miesto. Medzi výchovou (vzdelávaním) a sebavýchovou (sebevzdelávaním) dospelého človeka existujú vzájomné štrukturálne i funkčné vzťahy a prechody.
Pavlík (1979, s. 250) formuloval zo súčasného pohľadu legitímne požiadavky na sebavzdelávanie:“ 1. predovšetkým o intenzívnejší rozvoj poznávacích a konacích schopností, medzi ktoré patrí schopnosť vedieť sa učiť, samostatne si dopĺňať a rozvíjať svoje vedomosti a poznávacie schopnosti; 2. treba vypestovať chcenie, vôľu, chuť učiť sa sústavne a vytrvalo, nepovažovať vzdelanie zo školy za dovŕšené, dostatočné. Permanentné vzdelávanie predpokladá, že teda škola prebudí a rozvinie už v mladom veku túžbu, akúsi inherentnú vnútornú potrebu učiť sa ďalej, po celý život sa vzdelávať. Práve v tom, aby si žiak osvojil viac samostatnosti pri získavaní a využívaní vedomostí, spôsobilostí a zručností, sa má dnes škola premeniť, prebudovať.“
Neskôr Skalka (1990, s.7) uvádza, že úlohou koncepcie celoživotnej výchovy je vytvárať predpoklady pre ďalšie vzdelávanie a výchovu v dospelom veku utváraním kladného postoja žiakov a študentov k sebavzdelávaniu a sebavýchove, kultiváciou potreby permanentne sa vzdelávať rovnako ako rozvíjaním tvorivej učebnej aktivity, utváraním postojov, ktoré vedú k aktívnemu sebavzdelávaniu a sebavýchove. Sebavýchova a sebavzdelávanie sa stáva organickou súčasťou celoživotnej výchovy a prejavom tvorivej aktivity človeka, zameranej na vlastné sebazdokonaľovanie a rozvoj. Žiadny vzdelávací systém nemôže poskytnúť toľko informatívnych a formatívnych podnetov koľko ich človek je schopný prijať, respektíve koľko ich môže v priebehu života potrebovať.
Pedagogická encyklopédia Slovenska (1984, s. 214–215) charakterizuje sebavzdelávanie (aj samoučenie) ako individuálne riadený poznávací proces jedinca zameraný na získavanie vedomostí a formovanie rozumových spôsobilostí a návykov. Je to samostatná rozumová činnosť človeka, ktorá vplýva na jeho všestranný rozvoj a umožňuje mu plniť požiadavky spoločnosti. Ciele sebavzdelávania jedinca sú často podmienené úrovňou mimoškolského vzdelania, vždy vznikajú na základe vnútorných potrieb a motívov jedinca. Sebavzdelávanie predpokladá aktivitu pri výbere sebavzdelávacích cieľov. Zahrňuje aj voľnejšiu poznávaciu činnosť, človek sa vzdeláva aj v kine, v divadle, čítaním novín alebo prostredníctvom televízie či rozhlasu. Sebavzdelávanie je teda poznávacia činnosť určovaná nielen pracovnými ale aj relaxačnými zámermi a predstavuje významnú súčasť permanentného vzdelávania dospelých. Ďalej (s. 211) je na rozdiel od sebavzdelávania samostatné štúdium chápané ako užší pojem, s ktorým sa stretávame vtedy, keď jedinec v záujme zvládnutia istých úloh si musí programovo osvojiť príslušné kvantum poznatkov. Samostatné učenie (samoučenie) je vzdelávací proces, v ktorom dominuje individuálne vnútorné riadenie učiaceho sa, sebariadenie, kým vonkajšie riadenie (učiteľom) je nepriame. Samostatné štúdium sa začína na základnej, prehlbuje sa na strednej škole a vyvrchoľuje v permanentnom vzdelávaní. Priestorovo a časovo sa realizuje za odlišných podmienok ako vyučovanie. Okrem škôl na ňom participujú aj iné výchovné inštitúcie a organizácie, ktoré školu nenahrádzajú, ani neznižujú jej funkcie, ale naopak prehlbujú, znásobujú a dovršujú jej výchovno-vzdelávacie výsledky.
Livečka (1987, s. 69–87) uvádza, že potrebná zrelosť jedinca pre sebavýchovu a sebavzdelávanie sa vytvorí v priebehu celého života učením – od napodobňovania vzorov a návykové mechanizmy samostatnosti v detstve, osamostatňovanie v dospievaní, až k tvorivému a zodpovednému utváraniu svojho života podľa potrieb svojej osobnosti a so zreteľom k spoločenským a subjektívnym záujmom. Vnútorné podmienky sebavýchovy a sebavzdelávania vyplývajú z biosociálnej podstaty človeka, najmä jeho potreby aktivity, samostatnosti a sebarealizácie. Z vonkajších podmienok pôsobia (živelne i zámerne) zásady a vplyvy spoločnosti prostredníctvom noriem, hodnôt, ideálov, vzorov osobnosti, životných štýlov, spoločenských štruktúr.
Hartl (1999, s. 211–212) uvažuje, že nároky na sebavzdelávanie dospelých sa stále viac presadzujú ako jeden z výrazných činiteľov ekonomického rastu spoločnosti, významný činiteľ kultúrneho a osobného rastu každého člena spoločnosti. Sebavzdelávanie dospelých prestalo byť subjektívnou záležitosťou jedinca a stalo sa celospoločenským závažným javom. Sebavzdelávanie je jedna z foriem individualizovaného učenia, v ktorej jedinec sám získava poznatky štúdiom učebníc, príručiek, slovníkov, prácou s prístrojmi a pod. Akékoľvek takéto učenie je do istej miery sebariadiacim procesom. V priebehu sebavzdelávania jedinec pretvára sám seba tým, že sa stáva aktívnym subjektom výchovy a učenia. Každý dospelý ktorý má záujem o akúkoľvek činnosť v oblasti ľudského poznania, ktorý má akékoľvek záľuby sa stáva človekom, ktorý sa sebavzdeláva.
Hotár, Paška, Perhács a kol. (2000, s. 49) pri hesle slovníka autodidaxia (aj sebavzdelávanie), autodidakt (samouk), ho charakterizujú ako projektovanie a realizáciu cieľov vzdelávania seba samého (sebavýchova, sebautváranie, sebausmerňovanie, sebaformovanie), pričom sa predpokladajú isté špecifické schopnosti a silná motivácia. Podstatou je, že v jednej a tej istej osobnosti sa spájajú funkcie subjektu a objektu výchovy a vzdelávania. Predpoklady pre sebavýchovu a sebavzdelávanie sa vytvárajú v priebehu celého života učení, a to napodobňovaním vzorov a návykových mechanizmov samostatnosti v detstve, osamostatňovania v dospievaní až k tvorivému a zodpovednému vytváraniu svojho spôsobu života v dospelosti. Autodidakt sa dopracoval k istým výsledkom bez predchádzajúcej formálnej prípravy.
Obsiahlu charakteristiku sebavzdelávania (v podmienkach výkonu profesie) ponúka Pospíšil (2001, s. 96–162), kde chápe sebavzdelávanie (a sebavýchovu) ako zavŕšenie predchádzajúcich etáp edukácie človeka. Výsledky sebavzdelávania nespočívajú len vo vhodne zvolených formách a metódach sebavzdelávania, ale skôr v osobnosti učiaceho sa. Zodpovedajúcim spôsobom motivovaný pracovník, ktorý je pripravený preukázať pevnú vôľu, vytrvalosť, sebadisciplínu, ktorý dokáže prekonávať prekážky na ceste k vytýčenému cieľu, dokáže nájsť i najvhodnejšie spôsoby štúdia. Tu hrá hlavnú úlohu doterajšia životná, študijná i pracovná skúsenosť, ktorá pomáha vybrať z možných ciest tie najefektívnejšie. Sebavzdelávanie sa tiež pokladá za súbežnú činnosť so sebavýchovou, ktorej je nástrojom. Sebavýchova je zameraná na celú osobnosť samostatne študujúceho jednotlivca. Jej výsledky spočívajú v rozvoji všetkých zložiek psychiky, v kultivácii životného slohu, v tvorbe a rozvoji hodnotového systému, presvedčení a i. Sebavzdelávanie sa vzťahuje zvlášť k vytváraniu a prehlbovaniu vedomostí a zručností. O sebavýchove hovoríme tam, kde sa výsledky vlastného úsilia jednotlivca prejavujú formovaním životných názorov, životného a pracovného štýlu, kultúrnosti správania spôsobmi hodnotenia a prežívania, postojmi, názormi, presvedčením, sústavou hodnôt určitého druhu a pod. O sebavzdelávaní hovoríme tam, kde výsledky vlastného úsilia jednotlivca sa prejavujú v nových alebo zdokonalených a prehĺbených vedomostiach, nových alebo zdokonalených zručnostiach resp. transformácií ich prvkov na návyky, rozvoji schopností atď. Východiskom každej koncepcie sebavzdelávania je predstava stotožnenia subjektu a objektu výchovy a vzdelávania. Sám fakt, že sa subjekt rozhodne riadiť svoje vlastné vzdelávanie predpokladá, že existuje motív pre toto konanie. Tento motív chápeme ako vonkajší vplyv, ktorý však prenikol celou osobnosťou subjektu, nielen jednou zložkou jeho psychiky. Vyvoláva potrebu vzdelávať sa, ktorá musí byť realizovaná, ak nemá nastať stav neuspokojenia. Sama realizácie sebavzdelávania je opäť dimenzovaná všetkými zložkami osobnosti, v ktorej dominujú racionálne a vôľové zložky. Jednotlivec, ktorý sa sebavzdeláva, chce nielen niečo vedieť, niečo dokázať, ale tiež niekým byť. Ideálny je vzťah motív – cieľ – motív ako interakcia, na ktorej je založený proces sebavzdelávania. Intenzita, frekvencia, dynamika tohoto procesu je jedným z ukazovateľov vzdelávateľnosti dospelého človeka. Ak je dospelý schopný sa sebavzdelávať je vzdelávateľný. Interakcia motívu a cieľa, ich realizácia sa stáva sebarealizáciou osobnosti dospelého človeka na základe sebavzdelávania. Účinnosť inštitucionálneho výchovno-vzdelávacieho pôsobenia spočíva aj v rozvíjaní schopnosti sebavzdelávať sa. Táto schopnosť je okrem intencionálnych vplyvov utváraná aj jeho doterajšou životnou alebo pracovnou skúsenosťou.
Palán (2002, s. 81) vo Výkladovom slovníku Lidské zdroje, sebavzdelávanie (individuálne vzdelávanie) nazýva vzdelávaním seba samého, buď ako vzdelávanie spontánnym získavaním vedomostí a zručností neformálne z rôznych prameňov na základe vnútornej potreby, zväčša formovanej pracovnou činnosťou alebo osobnostným zameraním (záujmy, dispozície, okolie), keď si jednotlivec sám stanoví ciele, spôsob sebavzdelávania, sám seba motivuje a hodnotí. Zaraďuje sem aj riadené sebavzdelávanie vyvolané potrebou zvýšenia kvalifikácie alebo spoločenského statusu, ktoré môže byť formalizované (dištančné, diaľkové, externé formy štúdia) alebo formované – keď nie je riadený priebeh vzdelávania, ale je riadená a vyvolávaná študijná potreba (napr. učiaca sa organizácia). Ďalej (s.189) samoštúdium (individuálne štúdium) charakterizuje ako proces sebavzdelávania, ktorý prebieha bez priamej interakcie s učiteľom, lektorom, inštruktorom, konzultantom. Riadiacim činiteľom je sám učiaci sa subjekt (dospelý človek), ktorý pri štúdiu používa rôzne metódy a pomôcky. Samoštúdium je komplexný edukačný proces, ktorý má za cieľ osvojiť si a upevniť sústavu trvalých vedomostí, zručností alebo návykov. Efektívnosť je podmienená tým, či učiaci sa má jednoznačne ujasnené ciele, schopnosť sebahodnotenia, schopnosť a možnosť porovnávať svoje študijné výsledky so študijnými cieľmi, či má schopnosť sebamotivácie, či má k dispozícii vhodnú podporu štúdia, možnosti konzultácie a poradenstva. Ideálne je riadené samoštúdium, realizované formou dištančného vzdelávania, ktoré spĺňa všetky uvedené podmienky efektívnosti vrátane dodržiavania zásad riadenia a regulácie samoštúdia, ku ktorým patrí zodpovednosť, sústavnosť, koncentrácia , individuálnosť, systémovosť. Samoukom – autodidaktom (angl.: independent learner) je človek, ktorý si bez cieľavedomej cudzej pomoci dokázal osvojiť určité schopnosti (výrobné, technické, ekonomické, umelecké a pod.), ktoré obvykle predpokladajú ucelenú odbornú špeciálnu prípravu.
Podľa Šveca (2002, s. 37) je sebariadené učenie viac-menej uvedomované a zámerné samoučenie bez cudzej pomoci a zasahovania, s možnosťou využívať rôzne učebné prostriedky a sám ho kontrolovať a regulovať prostredníctvom vlastnej spätnej väzby (sebaučiaci sa je sám sebe „učiteľom“). Beneš (2003, s. 100–101) tvrdí, že andragogika sa zameriava na určitým spôsobom riadené učenie sa, sebaučenie dospelých (Self-Directed Learning). Sebaučenie (sebavzdelávanie) definuje ako sebariadené učenie, v ktorom si účastník alebo skupina určuje ciele, účely, programy, metódy, tempo, štýl atď. Existujú názory, že toto učenie vedie k lepším výsledkom, je efektívnejšie a motivovanejšie. Aj sebaučenie môže byť podporované rôznym spôsobom. Obdržálek, Horváthová a kol. (2004 s.293) charakterizujú sebavzdelávanie ako poznávací proces, v ktorom si jedinec sám stanovuje cieľ, vyberá obsah učiva, volí metódy, riadi kontroluje a hodnotí kvalitu svojho učenia a určuje ďalší postup. Sebavzdelávanie vzniká na základe vnútorných potrieb a záujmov, ktoré bývajú motivované rodinou a školou, a to najmä vtedy, ak sa žiak zmocňuje nových poznatkov aktívnym objavovaním a nie pasívnou transmisiou. Základy sebavzdelávania poskytuje škola i tým, že ponúka nielen poznatkový základ, praktické zručnosti, ale aj nástroje poznávania, kľúčové kompetencie, ktoré bude môcť žiak, študent využívať aj po skončení školy. Potreba sebavzdelávania rastie vekom, osobnými skúsenosťami, snahou adaptovať sa na meniace životné a pracovné prostredie vrátane aktívnej účasti na živote v integrovanej Európe (celoživotné vzdelávanie). Porubská, Ďurdiak (2005, s. 60) chápu sebavzdelávanie ako sústavný proces, v ktorom jednotlivec riadi seba samého v smere nadobúdania vedomostí, zručností a návykov, správnej predstavy a názoru o niečom najmä prostredníctvom zmyslového vnímania a rozumovej činnosti, čí rozvíja svoje individuálne vlohy a schopnosti. Sebavzdelávanie považujú za neoddeliteľnú súčasť sebavýchovy, ktorá predpokladá určitú úroveň sebaregulačných schopností. Vďaka sebavzdelávaniu sa mladý človek lepšie orientuje vo svete plnom protirečení, nachádza v ňom uplatnenie a zmysel svojej existencie; sebavzdelávanie rozvíja jeho schopnosť orientovať sa v najrozmanitejších problémoch života a schopnosť efektívne ich riešiť.
Prusáková (2005, s. 27–29) v Základoch andragogiky konštatuje, že sebavzdelávanie je taký proces, v ktorom si jednotlivec prevažne sám stanovuje ciele, vyberá učivo, volí metódy, sám seba motivuje, riadi a kontroluje, hodnotí kvalitu svojho učenia a prijíma ďalšie rozhodnutia. Sebavzdelávanie (sebaučenie) je závislé na osobnosti človeka. Je jeho individuálnou voľbou a je závislé na jeho individuálnom riadení. Má rozličné podoby od úplne individuálneho, keď sa jednotlivec ujíma iniciatívy a volí si cestu buď úplne individuálnu alebo až po rozličné typy čiastočne usmerňovaného učenia za pomoci poradcov, koučov alebo kolegov. Podľa Kosová, Kasáčová (2009, s. 30–31) je sebavzdelávanie súbor činností, ktorými subjekt sám riadi, t. j. plánuje, realizuje a kontroluje vlastné učenie sa. Realizuje sa na základe vlastných potrieb, záujmov a záľub. Jednotlivec si sám stanovuje ciele, vyberá si učivo, volí metódy, motivuje sám seba, kontroluje svoje učenie, robí autokorekciu (opravuje sám seba), hodnotí kvalitu svojho učenia a prijíma ďalšie rozhodnutia. Je podmienené osobnosťou jednotlivca, závisí od veku, skúseností, vytrvalosti, sebapoňatia a i. Môže byť úplne súkromné a individuálne (človek si kupuje knihy z istej oblasti) až po rôzne formy organizovaného dištančného vzdelávania.
Perhács (2010, s. 87) formuluje zovšeobecnenia o vychovávateľnosti, vzdelávateľnosti človeka resp. o jeho schopnosti učiť sa. Dospelý je schopný učiť sa, zmeniť svoje osobnostné črty, osobné vlastnosti a svoje správanie, ak má na to dostatočný dôvod. Rozhodujúcim faktorom je motivácia. Zastáva názor o potrebe výchovy k sebavzdelávaniu. Dôsledkom je premena osobnosti jednotlivca prostredníctvom sebarozvoja, ktorý sa spája s určitou mierou iniciatívnosti dospelého. Schopnosť sebavzdelávania sa teda vyvíja v procese výchovy od neuvedomených foriem, až po uvedomené formy sebavýchovy a sebaformovania.
Průcha, Veteška (2012, s. 228) chápu sebavzdelávanie ako formu vzdelávania, v ktorej si jedinec prevažne sám stanovuje ciele, vyberá učivo, volí metódy a techniky, motivuje a riadi sa, kontroluje priebeh svojho učenia a hodnotí jeho kvalitu. Sebavzdelávanie závisí na osobnosti jedinca, na jeho veku, životných skúsenostiach, vytrvalosti, motivácii a sebapoňatí. Dôležité je tiež správne vytýčenie cieľov a vhodné podmienky na učenie. Ďalej (s. 227) uvádzajú, že samoštúdium je individuálne štúdium, ktoré uskutočňuje jedinec s využitím rôznych edukačných prostriedkov. Napr. učebníc, výučbových programov, on-line vzdelávacích programov, interaktívnych kurzov. Má formu neriadeného učenia realizovaného iba na základe záujmu a motivácie učiaceho sa subjektu alebo formu riadeného učenia, ktoré je súčasťou dištančného vzdelávania. Samoštúdium je významné aj s ohľadom na realizáciu konceptu celoživotného učenia.
Průcha (2014, s. 71–76) sa zamýšľa, že je zvláštne, že procesy sebavzdelávania sú v andragogickej i pedagogickej teórii objasňované nedostatočne. Je to paradoxné vzhľadom k tomu, že sebavzdelávanie má dôležité postavenie v praxi vzdelávania dospelých. V psychológii učenia sa postupne formujú nové koncepcie, ktoré umožňujú objasniť určité stránky procesov informálneho učenia. Ide najmä o kvalitatívne metódy napr. rozhovorov so subjektami učenia, kde sa kladú otázky o tom, čo sa dospelí učia, ako sa učenie realizuje, ktoré faktory učenie ovplyvňujú? Ťažkosti tohto typu výskumu spočívajú v tom, že informálne učenie je viditeľné, zúčastnené subjekty ho nepovažujú za učenie, výsledná vedomosť je chápaná ako súčasť celkovej schopnosti subjektu, než niečo naučené, dopytované subjekty často nevedia vysvetliť povahu a zložitosť získaných skúseností. Ku skúmaniu týchto javov odporúča uplatniť fenomenologický prístup psychológie učenia. Jeho podstatu vysvetľuje na odlišnosti tradičného poňatia, kde sa „zvonku“ nazerá na subjekt, ktorý sa niečo učí, stojí pred úlohou, ktorú sa usiluje splniť (cez výsledky učenia, čo sa subjekt fakticky naučil). O vlastnom priebehu procesu učenia sa subjektu, sa viac nedozvieme. Fenomenografické poňatie sa usiluje objasniť procesy učenia „zvnútra“, tým, že zisťuje od učiaceho sa subjektu ako prežíva, hodnotí vlastné učenie, do akej miery si učebné postupy a obsahy uvedomuje, eventuálne, či sám učenie riadi, aké uplatňuje učebné stratégie a aké skúsenosti postupne získava zo svojho učenia, vrátane spokojnosti s jeho výsledkami. Prevláda presvedčenie, že je takto možné lepšie objasňovať subjektívne, skryté stránky procesov ľudského učenia a rozumieť jeho priebehu. Neskôr Průcha (2015 s.96) okrem kategórií formálneho, neformálneho vzdelávania a informálneho učenia vymedzuje ešte jeden druh edukácie – sebavzdelávanie (samoštúdium). Je to taký druh vzdelávania, pri ktorom si jedinec sám stanovuje ciele svojho učenia, sám ho riadi a kontroluje a sám uplatňuje podmienky a situácie tohto učenia. Pretože sebavzdelávanie prebieha mimo vzdelávacie inštitúcie, je v andragogických výskumoch aj v medzinárodných štatistických zisteniach považované za spôsob informálneho vzdelávania, aj keď má podobu riadeného (autoregulovaného) učenia.
Významný slovenský psychológ Grác (2015, s. 169–173) formuluje niektoré zistenia psychologických vied, ktoré súvisia s možnosťou sebaučenia dospelých:
- rýchlosť osvojovania poznatkov sa vekom významne nemení,
- schopnosť učiť sa je lepšia u tých, ktorí sa už skôr intenzívne a permanentne učili,
- vnímanie a pozornosť je viac ovplyvnené zámernosťou (názorným predvádzaním, cvičením) než opakovaním (auditívne vnímanie inštruktáží, prednášky),
- vek najnepriaznivejšie vplýva na spôsobilosť pamätať si, postihuje viac krátkodobú, bezprostrednú než dlhodobú pamäť, individuálne sú oslabené zložky pamäti (zapamätanie, podržanie v pamäti a vybavovanie), vekom sa zhoršuje viac vizuálna než sluchová pamäť, mechanická pamäť viac než logická,
- myslenie je skôr ovplyvnené zaužívanými nesprávnymi spôsobmi myslenia stagnáciou v učení, progres myšlienkových funkcií podporuje ich permanentná aktivizácia – učením sa.
Temiaková, Petrová, Pančíková, Valicová (2020, s. 158) medzi špecifické formy vzdelávania zaraďuje sebavzdelávanie dospelých. Rola vzdelávateľa a vzdelávaného splýva v jednu osobu. Úspešnosť takéhoto vzdelávania závisí od zrelosti, prípravy a motivácie učiaceho sa. V súčasnosti táto forma vzdelávania naberá na význame. Podporuje ju najmä dostupnosť informácií, častokrát zdarma na rôznych webových portáloch a sociálnych sieťach, potreba neustáleho rozvoja a flexibility príznačnými pre rýchlo sa meniace podmienky dnešnej spoločnosti. Bontová (2017, s. 44) uvádza, že vo vzťahu k učiacemu a vzdelávajúcemu sa dospelému, je potrebné uvedomiť si tiež miesto sebavzdelávania a sebaučenia – autodidaxie, v rámci ktorej dospelý preberá rolu vzdelávateľa „do vlastných rúk“. K všeobecným androdidaktickým cieľom je preto možné zaradiť aj kompetentnosť dospelých učiť sa a zároveň „vyučovať samého seba“ (self learning; self-teaching). Sebavzdelávanie pokladáme za jednu z perspektívnych tém androdidaktického výskumu.
Rabušicová, Rabušic (2008, s. 77 – 79), označujú za najproblematickejšiu časť konceptu celoživotného učenia informálne učenie dospelých hlavne z dôvodu, že jeho mieru, obsah a kvalitu nie je jednoduché empiricky overiť a mnohí tvrdia, že je to úplne nemožné. Vyplýva to zo samotnej definície informálneho učenia, ktorá naznačuje, že informálne sa učíme všetkými svojimi aktivitami, stále, každodenne, uvedomele, či neuvedomele. Súčasne je považované informálne učenie za jeden z najstarších spôsobov osvojovania poznatkov a zručností. Pojem informálne učenie sa aj napriek svojej vágnosti stal kľúčovým pojmom vzdelávacích politík EÚ a postavil sa na úroveň formálneho a neformálneho vzdelávania. Pritom potenciál informálneho učenia v živote dospelých je obrovský, lebo umožňuje vo všetkých fázach života získavať, doplňovať a obohacovať svoje poznanie si, získavať kvalifikácie a kompetencie užitočné pre pracovný i osobný život. Zatiaľ túto formu ľudského učenia nevieme využiť na to, aby sa premietlo do vzdelávacej kariéry jednotlivca. Je pre nás individuálne významné, ale v utilitárnom zmysle slova nedôležité. I keď hodnota nadobudnutých poznatkov, či zručností pre osobný rozvoj človeka má zmysel, je ťažké hodnotiť kvalitu takto informálne nadobudnutých poznatkov a zručností. Ak sa človek dobrovoľne rozhodne formálne zhodnotiť nadobudnuté vedomosti a zručnosti za účelom získania príslušného certifikátu mal by na to mať príležitosť. To vytvára objednávku na budovanie mechanizmu, systému spoľahlivej a objektívnej certifikácie (hodnotenia) kvality nadobudnutých kompetencií informálnym učením (kvalifikačný a hodnotiaci štandard). Ako perspektívne sa javí overovanie kompetencií pre čiastkové (pracovné činnosti, ale nie v celom rozsahu povolania) možno aj úplné kvalifikácie (až na úroveň stupňa formálneho vzdelania). Koncept uznávania výsledkov informálneho učenia je určite pozitívnym príspevkom vzdelávacích politík k podpore vzdelanostnej úrovne osôb alternatívnymi cestami, než tradičným formálnym vzdelávaním. Významné je tiež vyrovnávanie vzdelávacích nerovností v prístupe ku vzdelávaniu aj pre ohrozené sociálne skupiny, tých, ktorí neukončili alebo nedosiahli potrebný stupeň formálneho vzdelania alebo sa potrebujú rekvalifikovať pre trh práce.
Čermák (In Nešpor, 2020) ponúka definíciu sebavzdelávania (sebavzdelávanie, tiež autodidaxia, či „sebautváranie“) ako projektovanie a realizáciu cieľov vzdelávania seba samého, predpokladá niektoré špecifické schopnosti a silnú motiváciu. Ide o najrozšírenejšiu formu vzdelávania dospelých. Súvisí s rastom potreby permanentného vzdelávania pre naplnenie vyvíjajúcich sa nárokov vykonávaných profesií, ale aj rastúcich nárokov každodenného života. Zvýšenú potrebu sebavzdelávania v profesijnej i mimo profesijnej oblasti vyvoláva obdobie spoločenských zmien, kedy sa sebavzdelávanie stáva obzvlášť významným prostriedkom prispôsobovania novým požiadavkám a možnostiam. Je prvkom rekvalifikácií a resocializácie v širokom zmysle slova. Z individuálneho hľadiska súvisí sebavzdelávanie so stimuláciou adaptačných mechanizmov s maximálnym využitím osobných schopností a s rozvojom osobnosti. Je významnou súčasťou záujmových činností a cestou, ktorou sa amatér mení na profesionála. Všeobecne je jednou z podmienok vzniku inovácií. Zo sociologického hľadiska patrí k cieľavedomým nástrojom uspokojovania určitých ašpirácií a k prostriedkom na posilňovanie šancí uskutočniť náročnejšie kariérne dráhy. Cieľom sebavzdelávania môže byť doplnenie všeobecného vzdelania a vnútorné uspokojenie z procesu poznávania, prípadne zo zvýšenia spoločenskej prestíže v určitej spoločenskej skupine. Niekedy je potreba sebavzdelávania vyvolaná zjavnými nedostatkami, medzerami v inštitucionalizovanej vzdelávacej sústave, niekedy obmedzením prístupu k nej, respektíve k niektorým jej exkluzívnejším súčastiam. Predmetom sociologického štúdia je aj napätie medzi školskou politikou a reálnymi vzdelávacími potrebami premietajúcimi sa do sebavzdelávania.
