Kritický a politický rozmer sebaučenia vychádza z tradície kritickej pedagogiky, najmä z diela Paula Freireho. Samacá Bohórquez (2020) zhŕňa Freireho kľúčové pojmy – reflexiu, dialóg, kritické uvedomovanie, prax a transformáciu – a ukazuje, ako vzdelávanie môže slúžiť buď reprodukcii útlaku, alebo jeho prekonávaniu. V tomto rámci je vzdelávanie chápané ako proces, v ktorom utláčaní rozvíjajú schopnosť kriticky reflektovať svoje podmienky a spoločne konať na ich zmenu. V kontexte sebaučenia to znamená, že sebariadené učenie je emancipačné len vtedy, keď nesmeruje iba k lepšej adaptácii na existujúce mocenské pomery, ale aj k ich kritickému spochybňovaniu. Kriticky orientované texty zdôrazňujú, že subjekt sa neučí len „fungovať“ v systéme, ale aj pomenúvať formy útlaku (napríklad pracovná neistota, marginalizácia, diskriminácia), ktoré sa v jeho živote prejavujú a hľadať kolektívne riešenia (Samacá Bohórquez, 2020).
S. Vassallo ukazuje, že diskurz sebaregulovaného učenia (SRL) môže byť v rozpore s kritickým cieľom emancipácie. V psychologickej literatúre je SRL často spájané so „zmocňovaním sa“ (empowerment), samostatným konaním a demokratickou participáciou, no v neoliberálnom rámci môže SRL viesť ku „kurikulu poslušnosti“, ktoré produkuje adaptabilných, súťažiacich a individuálne zodpovedných subjektov (Vassallo, 2013). Sebaregulácia sa vtedy stáva nástrojom vnútornej kontroly – človek si sám dohliada na svoje správanie podľa externých požiadaviek výkonu a flexibilnosti.
Vassallo zároveň analyzuje, ako sú „mysliace a učiace sa zručnosti“ prepletené s neoliberálnym diskurzom 21. storočia. Deklarovaná podpora samostatného myslenia môže v praxi viesť k formovaniu subjektov, ktoré internalizujú trhovú logiku výkonu a permanentnej sebaoptimalizácie: sebaučenie sa stáva morálnym imperatívom („ak neuspeješ, málo si na sebe pracoval“), ktorý zakrýva štrukturálne príčiny nerovností a marginalizácie (Vassallo, 2014).
Z kritického hľadiska je preto potrebné rozlišovať medzi sebaučením orientovaným primárne adaptačne a sebaučením orientovaným emancipačne. Adaptačné sebaučenie rozvíja zručnosti potrebné na fungovanie v existujúcich štruktúrach bez ohľadu na ich spravodlivosť; emancipačné sebaučenie spája rozvoj kompetencií s kritickou reflexiou týchto štruktúr a hľadaním alternatív (Samacá Bohórquez, 2020; Vassallo, 2013). V reálnom živote sa adaptačné a emancipačné sebaučenie často miešajú. Napriek tomu má zmysel ich v analýze rozlíšiť, aby sa dalo rozlíšiť, či konkrétne politiky a predstavy o „celoživotnom učení“ skôr len udržiavajú existujúci poriadok alebo podporujú aj jeho kritiku a možnú zmenu.
M. K. Williams (2017) ukazuje, že v diskusii o Deweyho odkaze v 21. storočí sa vzdelávanie a učenie často prezentujú ako kľúčové nástroje riešenia spoločenských problémov, pričom sa zároveň zanedbáva otázka nerovného prístupu k zdrojom učenia. Medzinárodné stratégie celoživotného učenia, ktoré zdôrazňujú sebariadené učenie ako kompetenciu 21. storočia, môžu neúmyselne posilňovať tlak na jednotlivcov, aby znášali dôsledky systémových nerovností ako osobné zlyhanie (Morris, 2019; Williams, 2017). Emancipačne orientovaný prístup preto požaduje, aby sa sebaučenie spájalo nielen s individuálnou zodpovednosťou, ale aj s úsilím o spravodlivejšie spoločenské podmienky, v ktorých je vôbec možné učiť sa a rozvíjať (Samacá Bohórquez, 2020).
