3.3 Psychologické kontexty docility – biodromálna (vývinová) psychológia

Docilným (učenlivým), ale aj vychovaným a vzdelávaným sa človek stáva v procese života pod vplyvom mnohých faktorov (biologických, psychologických a sociálnych). Ich pochopenie, interpretácia je predmetom teoretického štúdia mnohých ucelených koncepcií, teórií, ktoré vývin človeka popisujú a vysvetľujú. Pre správne pochopenie procesov vývinu človeka a možných andragogických intervencií je nevyhnutné poznať tieto východiská lebo nám umožňujú porozumieť aktuálnemu stavu jednotlivca, konfrontovať tento stav s optimálnym  a prijať také podporné opatrenia, ktoré harmonizujú jeho stav s individuálnymi potrebami i spoločenskými požiadavkami. Docilita potrebuje na svoje ukotvenie určitý teoretický koncept, v ktorom ju chápeme v širších psychosociálnych kontextoch. Poňatie rozvoja osobnosti človeka (aj v dospelosti), ktoré slúži ako navigácia na upriamenie pozornosti na kľúčové body, udalosti, zmeny, ktoré človeka sprevádzajú a odrážajú sa aj v jeho učenlivosti. Optimálne andragogické intervencie do procesov podpory učenia sa dospelých vyžadujú niektoré špecifické vedomosti andragógov:

• o tom, čo je proces učenia (čo to znamená, keď sa niekto učí) – psychológia učenia,
• o tom, aké sú zvláštnosti procesu učenia (sa) človeka v priebehu jednotlivých životných etáp – biodromálna (vývinová) psychológia,
• o tom, aké je andragogické inštrumentárium podpory procesov celoživotného učenia (sa) – andragogika.

Z aspektu zámeru našej učebnice je potrebné na tomto mieste osvetliť najmä otázku psychického vývinu v priebehu života, ktorým prechádzajú všetky živé bytosti. Vývin neznamená len prebiehajúce zmeny, ale aj kontinuitu, ktorá je základom stability psychologických charakteristík. Stabilita a zmena sa v kontexte vývinovej psychológie skúma v troch oblastiach (Mendl, 2017, s. 18 – 19):

• Biologický vývin súvisí s oblasťami, ako sú telesný rast, zretie centrálnej nervovej sústavy alebo fyzické prejavy starnutia. Môže byť ovplyvnený genetickými dispozíciami, určitý podiel na jeho priebehu má aj životný štýl a celková životospráva.
• Psychologický vývin zastrešuje zmeny v kognitívnych, emočných a ďalších oblastiach, ktoré ovplyvňujú správania a konanie človeka.
• Sociokultúrny vývin je zakotvený v kultúre, spoločnosti, sociálnej skupine, v ktorej človek žije. S ľuďmi okolo seba nadväzuje viac alebo menej blízke vzťahy, dôležité sú aj sociálne inštitúcie, akými sú škola alebo pracovisko. Na najširšej úrovni ide o celú spoločnosť a kultúru, v ktorej sa konkrétny človek vyvíja.

Tieto oblasti sa navzájom ovplyvňujú. Diskurz o miere zastúpenia (výhradných alebo dominantných faktorov) biologických vplyvov (dedičnosť, biologické zrenie) a vplyvov prostredia (výchova, sociálne inštitúcie, kultúra) sa súčasné poňatie prikláňa k ich interakcii a integrácii. Americká tradícia rozlišuje vývinovú psychológiu (developmental psychology) zaoberajúcu sa predovšetkým vývinom v prvej polovici života (po mladú dospelosť) a psychológiu celoživotného vývinu (life-span [developmental] psychology), ktorá sa zaoberá vývinom v priebehu celého života. V európskej tradícii také presné rozdelenie neexistuje. V Tabuľke 1 uvádzame principiálne charakteristiky aktuálneho poňatia uplatňovaného vo výskume psychológie celoživotného vývinu človeka.

Tabuľka 1 Základné východiská psychológie celoživotného vývinu

Zdroj: Blatný, M. ed. (2016, s.20)

Poznatky klasických teórií psychického vývinu (S. Freud, J. Piaget, K. Havighurst a iní) sa sústreďujú na detský vek, keď sa vytvárajú základy osobnosti, obdobie, keď je človek najviac prístupný vonkajším výchovným vplyvom a súčasne obdobie, v ktorom je možné uplatniť celú škálu formálnych aktivít podpory a regulácie jeho správania a konania (škola, iné sociálne inštitúcie, ale aj budovanie systému dodržiavania noriem správania), ale najmä učenia. Až v druhej polovici 20.storočia dochádza k zvýšenému záujmu vývinovej psychológie o ďalšie vývinové štádiá a vzniku biodromálneho prístupu. Z pohľadu andragogiky je inšpiratívna teória E. H. Eriksona, ktorú si stručne priblížime, pretože doposiaľ zostávajú nedocenené a málo využívané jej inšpirácie aj pre procesy sebaučenia (sa) človeka.

Podľa Ríčan (2006, s. 45 – 54) Erikson, ktorý vychádza z psychoanalýzy, vytvoril samostatnú teóriu celoživotného vývinu človeka, v ktorej skombinoval psychologické hľadisko s biologickým a sociologickým. Erikson sa pokúsil objaviť v psychike človeka, v každom štádiu jeho života krízový protiklad. V ňom spočíva rozhodujúci stret, konflikt, do ktorého sa premietajú biologické a sociálne hybné sily, ale ktorý vedie k reštrukturácii, reorganizácii duševného života. Každé vývinové štádium je definované svojou hlavou úlohou a má sebe príznačnú krízu. Vývinovú úlohu je možné splniť len tak, že človek ju prekoná a počas toho sa  zmení, zdokonalí. To sa udeje len vtedy, ak krízu zvládne úspešne. Každé vývinové štádium má príslušnú krízu, lebo v každom období existujú protikladné psychické sily, vývinové možnosti a tendencie osobnosti, ktoré sú v dlhodobom napätí, ktoré môžu, ale nemusia prerásť do skutočnej krízy (akútnej alebo zdĺhavej). Ak sa nepodarí krízu zdolať, môže to vyústiť v debakel, v defektný vývin, ktorý vyžaduje zvláštne učebné stratégie, prípadne i psychoterapeutickú pomoc. Vývinové štádium a vývinová kríza znamená prechod medzi dvomi štádiami, ktoré majú pomerne pokojný priebeh a patria k náplni aktuálne prežívaného štádia. Medzi jednou krízou a krízou nasledujúcou jednotlivec konštruktívne využíva výsledky prekonanej  krízy a pozvoľna vzniká nové napätie, nové rozpory medzi hybnými silami vývinu – dozrieva ďalšia kríza, rieši sa ďalšia vývinová úloha.

Pojem vývinové krízy v Eriksonovom poňatí je užitočný, pretože tak môžeme v živote každého dieťaťa, dospelého i starnúceho človeka (aj vo vlastnom živote) hľadať prejavy príslušnej vývinovej krízy, príznaky toho, že sa blíži, alebo znaky jej doznievania. Môžeme tiež rozpoznať a pochopiť akúkoľvek atypickú, jedinečnú individuálnu krízu. Dôležité je vedieť, že krízy prichádzajú a že sa v nich stretávajú protikladné hybné sily vývinu, a že je vždy potrebné hľadať cestu vpred, k niečomu novému.

Priblížime si základné charakteristiky ôsmich štádií vývinu človeka a krízy, ktoré ho sprevádzajú (v Tabuľke 1, upravené podľa Blatný, M. ed. (2016, s. 26 – 28):

1. základná dôvera vs. základná nedôvera (obdobie novorodenca):

V najranejšom období vývinu jednotlivca zohráva dôležitú úlohu matka. Spôsob, akým sa stará o dieťa, je ovplyvnený kultúrou a  ovplyvňuje ďalší rozvoj identity. Toto období Erikson nazýva  orálne-zmyslové, pretože pozornosť je zameraná na ústa: satie, ale aj bolesť pri prerezávaní zubov.

2. autonómia vs. hanba, pochybnosti (období batoľaťa):

Dochádza k rozvoju svalstva, Erikson ho označuje ako svalovo-análne obdobie. Dieťa si osvojuje základné hygienické návyky súvisiace s vylučovaním. Zo strany rodičov je dôležité primerane pevné vedenie, stanovenie pravidiel a poriadku. Rozvíja sa vôľa, pocit autonómie pri zvládnutí požiadaviek súvisí s možnosťou slobodnej voľby.

3. iniciatíva vs. vina (predškolské obdobie):

V predškolskom období je hlavnou činnosťou hra a pohyb. Iniciatíva sa spája a každou aktivitou, ktorú dieťa vykonáva. V nadväznosti na Freuda hovorí Erikson o tomto štádiu ako o etape infantilnej genitality.

4. usilovnosť vs. inferiorita (školské obdobie):

V školskom období sa rozvíjajú základy rôznych schopností. Dieťa sa učí narábať  s predmetmi a osvojuje si vedomosti. Kľúčový je pocit kompetentnosti. Pocit nedostatočnosti (inferiority) vyplýva z pocitu nedostatku znalostí v porovnaní s ostatnými spolužiakmi. Toto období je dôležité zo sociálneho hľadiska. Dieťa si začína uvedomovať rasové alebo sociálne rozdiely a dochádza k výraznému zameraniu na vonkajší svet, na skupinu vrstovníkov.

5. identita vs. konfúzia (zmätenie rolí; adolescencia):

Toto obdobie považuje Erikson za kľúčové pre rozvoj identity. Jednotlivec si vytvára vlastný rebríček hodnôt, ktorý je obvykle v hlavných bodoch ovplyvnený kultúrou a sociálnym prostredím. Difúzia identity hrozí najmä pri nadmernej identifikácii so skupinou. Myseľ je v stave psychosociálneho moratória. V tomto štádiu je častý ideologický pohľad na spoločnosť.

6. intimita vs. izolácia (mladá dospelosť):

V mladej dospelosti sú dôležité intímne a partnerské vzťahy, v ktorých sa kladie dôraz na lásku. Na rozdiel od predchádzajúcich etáp vývinu sa môže v tomto období rozvíjať skutočná genitalita. Pokiaľ jednotlivec nie je schopný si vytvoriť intímne vzťahy, vzniká izolácia charakteristická úsilím vyhýbať sa kontaktom, ktoré vedú k intimite.

7. generativita vs. stagnácia (dospelosť):

V dospelosti dochádza k sprostredkovaniu skúseností ďalším generáciám. Dôležitá je starostlivosť o novú generáciu a zlepšovanie kvality života detí. Charakteristická je tzv. generativita, ktorú Erikson chápe ako typ tvorivosti. Generativitu sprevádza prokreativita (plodnosť), produktivita a kreativita. Pri neschopnosti starostlivosti alebo nebo odovzdávaniu  vedomostí a hodnôt dochádza k stagnácii človeka, v krajnom prípade k zahlteniu vlastnou osobou – sebaabsorbcii.

8. ego integrita vs. zúfalstvo (staroba):

V tomto štádiu dochádza k integrácii všetkých skúseností a udalostí predchádzajúcich  období. Základom je integrácia ega, ktorá vedie k pocitu spokojnosti so životom. Nedostatok integrácie naopak vede k pocitu nenaplnenosti súčasného života a k pocitu zúfalstva.

Eriksonova manželka a spolupracovníčka Joan Eriksonová nadviazala na Eriksonov model a pridala 9. štádium, ktoré sa objavuje vo neskorej starobe (nad 80 rokov) a vyznačuje sa charakteristikami: spiritualita (pocity prepojenosti), expanzia Ja, filozofický pohľad na smrť alebo vnímanie obmedzeného zostávajúceho času života.

Tabuľka 2  Charakteristiky ôsmich štádií vývinu človeka podľa Eriksona

Zdroj: Blatný, M. ed. (2016, s.28)