Hermeneuticko-fenomenologický rozmer sebaučenia vychádza z predpokladu, že človek sa učí predovšetkým interpretáciou vlastnej skúsenosti a v stretnutí s inakosťou. Gadamerova filozofická hermeneutika zdôrazňuje, že porozumenie sa vždy deje z určitého horizontu predporozumenia, ktorý je formovaný tradíciou, jazykom a doterajšími skúsenosťami (Hogan, 2010). Vzdelávanie je v tomto rámci chápané ako rozširovanie horizontu – nie prostým nahrádzaním jedného názoru iným, ale postupným „spájaním horizontov“ vlastného porozumenia s horizontom textov, druhých ľudí a kultúr.
Hermeneutická fenomenológia, ktorá spája fenomenologický opis skúsenosti s hermeneutickou interpretáciou, je v súčasnej literatúre o transformujúcom učení chápaná ako vhodný rámec na skúmanie toho, ako sa mení chápanie sveta u dospelých učiacich sa (Friesen et al., 2012; D’Addelfio, 2017). D’Addelfio (2017) ukazuje, že hermeneuticko-fenomenologický výskum sa zameriava na bohaté opisy prežívanej skúsenosti (čo účastníci videli, cítili, mysleli) a následnú interpretáciu významových štruktúr, ktoré tieto skúsenosti nesú. V kontexte sebaučenia to znamená, že dôležitou súčasťou učenia je schopnosť pomenovať vlastné skúsenosti a hľadať pre ne adekvátne interpretácie.
Hermeneuticko-fenomenologické štúdie v oblasti vzdelávania zdôrazňujú, že porozumenie sa rodí v dialógu – v konfrontácii vlastných výkladov s inými textami a názormi (Friesen et al., 2012; Hogan, 2010). Pre sebaučenie to znamená, že jednotlivec sa neučí len „pre seba“, ale v neustálom rozhovore s tradíciou, odbornými textami, komunitami z praxe či kolegami. Takto chápané sebaučenie je procesom, v ktorom subjekt priebežne prehodnocuje vlastné interpretácie a skúma, či sú schopné obstáť v konfrontácii s inými.
D’Addelfio upozorňuje, že hermeneuticko-fenomenologický prístup má aj metodologické dôsledky pre výskum sebaučenia: využitie rozhovorov, denníkov či naratívnych textov umožňuje zachytiť, ako si dospelí vytvárajú „príbehy“ vlastného učenia a ako sa tieto príbehy menia pri stretnutí s novými interpretáciami (D’Addelfio, 2017). Sebaučenie je možné chápať ako neustále „písanie a prepisovanie“ vlastnej biografie v svetle nových skúseností a významov. V tomto kontexte subjekt nie je chápaný ako vlastník hotových významov, ale ako ich spolutvorca v historicky a sociálne podmienenom dialógu (Hogan, 2010; Friesen et al., 2012). Sebaučenie znamená trvalé preusporadúvanie interpretácií seba a sveta, v ktorom sa epistemologický, existenciálny a etický rozmer navzájom prelínajú: to, čo sa človek naučí, mení nielen „vedomosť“, ale aj spôsob, akým vidí seba a svoje miesto v spoločnosti.
