Existenciálny rozmer sebaučenia vychádza z tradície, v ktorej je človek chápaný ako bytosť povolaná „stať sa sebou samým“ prostredníctvom slobodných rozhodnutí a preberania zodpovednosti. Texty o existencializme v edukácii uvádzajú, že vzdelávanie neznamená len prenos poznatkov, ale vytváranie priestoru, v ktorom sa jednotlivci učia reflektovať vlastnú existenciu, voľbu a zodpovednosť (Drew, 2020). Učenie sa tak chápe ako integrálna súčasť budovania životného projektu, nie ako neutrálna technická aktivita.
Existencialisticky orientované interpretácie zdôrazňujú, že autenticita neznamená „byť verný sebe“ v prvoplánovom zmysle, ale vedome prijímať vlastnú slobodu a konečnosť namiesto úniku do anonymných rolí či neautentických konvencií (Drew, 2020). V kontexte sebaučenia to znamená, že sebariadené projekty môžu mať dve podoby: buď sa stávajú formou úniku pred existenciálnou zodpovednosťou (napr. nekonečné hromadenie kurzov a certifikátov bez reflexie), alebo sú cestou k autentickému rozhodovaniu o živote, práci a vzťahoch.
Štúdie o existencializme vo vzdelávaní uvádzajú ako kľúčové motívy osobnú voľbu, hľadanie zmyslu a prežívanie úzkosti (Drew, 2020). Rozšírenie poznania – napríklad v oblasti filozofie, psychológie či spoločenských vied – často narúša existujúce istoty: vzniká pocit prázdna, neistoty alebo konfliktu medzi starým a novým chápaním sveta. V sebaučení sa to prejavuje v situáciách, keď dospelý zistí, že doterajší životný smer alebo hodnoty prestávajú byť udržateľné a učenie ho núti prehodnocovať vlastnú biografiu.
Ďalším existencialistickým pohľadom je, že pravda sa netýka len obsahu výpovedí, ale aj existenciálneho vzťahu subjektu k tomu, čo považuje za pravdivé. Vzdelávanie k autenticite preto zahŕňa nielen rozvoj kritického myslenia, ale aj konfrontáciu s vlastnou zraniteľnosťou, obmedzeniami a schopnosťou niesť dôsledky rozhodnutí. Sebaučenie sa tak stáva procesom, v ktorom sa človek učí nielen „čo je správne“, ale aj to, ako žiť v zhode s tým, čo uzná za záväzné.
Existenciálny rozmer sebaučenia možno zhrnúť ako pohyb medzi dvoma pólmi: medzi tendenciou uniknúť pred zodpovednosťou (napríklad prispôsobovaním sa vonkajším očakávaniam bez reflexie) a tendenciou k autentickému prijatiu vlastnej slobody a konečnosti. Sebaučiaci sa dospelý prechádza týmto napätím vždy, keď sa rozhoduje, či bude učenie používať len na funkčnú adaptáciu (napr. na trhu práce), alebo aj na premýšľanie o tom, kým je a aký život chce viesť (Drew, 2020).
