Ak pátrame po zdrojoch pojmu docilita (docilitas, učenlivosť), zisťujeme, že pochádza z latinčiny, ale jeho filozofický obsah má korene už v starogréckom myslení. Aristoteles (Etika Nikomachova, VI. kniha), rozoberá cnosť rozumnosti (φρόνησις – phronēsis), ktorá je schopnosťou rozumu správne riadiť konanie. Hovorí, že človek, ktorý má dosiahnuť múdrosť v praktických veciach, musí vedieť počúvať rozumné rady, učiť sa od skúsených a byť otvorený ich skúsenosti. Z tohto vyplýva, že rozumnosť vyžaduje učenlivosť – otvorenosť k múdrosti iných. Túto „učenlivosť“ neskôr scholastici preložili do latinčiny ako docilitas. Aristoteles teda nehovorí priamo o „docilite“, ale o dispozícii učenlivosti, ktorú považuje za nevyhnutnú pre rozumnosť. Neskôr Platón chápe učenlivosť (μαθητικότης) ako schopnosť duše poznať pravdu, ktorá je jej vlastná, ale zakrytá nevedomosťou a pravé poznanie vzniká cez dialóg, otvorenosť a vedenie učiteľa – teda v duchu docility, ktorá je podmienkou filozofického rastu duše, ktorá sa nechá viesť k pravde.
Tomáš Akvinský (scholastický filozof a teológ 13. storočia) prevzal a rozvíjal Aristotelovu myšlienku, že človek potrebuje učenlivosť ako základ rozumnosti (phronēsis), teda schopnosti správne usudzovať a konať. V diele Summa Theologiae II–II, q. 49, a. 3–4, hovorí, že dispozícia učenlivosti je ochota, pripravenosť prijímať poučenie a múdrosť od iných. Ide o morálnu a intelektuálnu cnosť, ktorá je nevyhnutná pre každého, kto sa chce stať múdrym a žiť podľa rozumu. Docilita umožňuje človeku prijať rady, vedenie a poučenie od iných – najmä od múdrejších alebo skúsenejších. Ide teda o intelektuálnu otvorenosť voči múdrosti iných, lebo človek nemôže všetko vedieť sám a rozumové vedenie iných je často nevyhnutné pre správne rozhodovanie. Ochota učiť sa od iných je znakom múdrosti a pokory, nie slabosti a slepej poslušnosti lebo nikto nemôže obsiahnuť všetku skúsenosť sám, pričom človek uznáva, že sa môže mýliť a že druhí môžu vedieť viac. Docilita je zároveň cnosť pokory intelektu lebo bráni pýche, ktorá odmieta učenie od druhých, podporuje rast múdrosti a cnosti rozumnosti. Bez docility sa človek stáva „neučenlivým“, uzavretým vo vlastných názoroch.
Existuje nejaký koncept, ktorý by nám umožnil uchopiť a vysvetliť procesy učenia sa človeka tak, aby bol využiteľný pre andragogickú podporu? Každý jednotlivec disponuje určitou mierou schopnosti učiť sa – docilitou (z lat. docilitas – učenlivosť byť človekom, ale aj učenlivý, tiež schopný učiť sa), ktorá je viacvýznamový pojem, ktorý je sémanticky blízky antickej gréckej paidei v jej chápaní „starostlivosti o dušu”. Súbor dispozícií na učenie (a z nich utvorený potenciál) je u každého subjektu rozdielny. Docilita má pôvod v autoregulačných psychických procesoch osobnosti človeka, v najširšom význame ako schopnosť regulovať vlastné správanie a konanie (vrátane učenia). Každý disponuje určitou mierou schopnosti autoregulácie učenia danej neurologickými dispozíciami, podmienkami prostredia, školovaním, ale aj vhodnými edukačnými intervenciami. Docilita je diagnostikovateľný potenciál človeka pre učenie, sebaučenie, ktorý je možné zlepšovať, rozvíjať, trénovať a podporovať aj andragogickou intervenciou (Pavlov, Neupauer 2018, s. 23–25). Istý stupeň docility človeka je možné považovať aj za andragogické kritérium dospelosti (narušená alebo dočasne, či trvale znížená schopnosť docility – indocilita môže dospelým brániť dosahovať životné ciele). Docilita (vo význame učenlivosť) je dnes oceňovaná ako kľúčová kompetencia človeka pre zamestnanosť a celoživotnú pripravenosť učením sa prispôsobovať novým požiadavkám a situáciám. V súčasnosti v poňatí vzdelávania dospelých dominuje paradigma preferujúca individuálne spôsobilosti jednotlivcov od ktorých sa očakáva, že vlastným pričinením sa budú podieľať na riadení, vedení a riešení rozmanitých životných výziev a situácií. Úlohou odborníkov je identifikovať individuálny potenciál učiaceho sa, organizovať, viesť a riadiť jeho rozvoj a uplatnenie v živote človeka, sociálnych skupín a spoločnosti. Špatenková, Smékalová (2015, s. 8–22) vysvetľujú docilitu človeka na jeho aktívnom prístupe (doterajších výsledkoch a pripravenosti, otvorenosti k učeniu), psychických dispozíciách (podliehajúcich dynamickým zmenám v ontogenéze ako je vnímanie, pozornosť, pamäť, tvorivosť a iné) a osobnostným zmenám (formovaným situačným a životným kontextom, ale aj sebapoňatím, sebahodnotením, sebadôverou a hodnotami). Argumentujú, že docilita vekom neklesá, modifikuje sa, štrukturálne sa mení vzhľadom na úroveň poznávacích funkcií (intelekt, tvorivosť, pozornosť, pamäť ai.), ale aj osobnostné zmeny (sebapoňatie, sebahodnotenie, sebadôvera i hodnoty) človeka.
Ak skúmame docilitu ako potenciál pre učenie opierame sa aj o psychologické a sociologické interpretácie tohto pojmu. Machalová (2005, s. 811) z psychologického hľadiska chápe odlišnosť individuálneho potenciálu a individuálnej dispozície jednotlivca v tom, že individuálna dispozícia je danosť, ktorá sa ešte nerozvinula, nepremenila do vlastnosti a schopnosti ľudského jednotlivca a nateraz zostáva iba v latentnej podobe. Môže, ale tiež sa nemusí rozvinúť do podoby, ktorá je schopná realizácie navonok, čiže do podoby individuálneho potenciálu. Individuálny potenciál je permanentne sa utvárajúci zložitý celok dispozícií, ktorý je v stave pohotovosti k svojmu uskutočneniu. Tvorí súčasť ľudskej bytosti a je neopakovateľným jedinečným základom, ktorý určuje individuálne charakteristiky činností jednotlivca na rôznej úrovni psychického vývinu (na úrovni indivídua, osobnosti alebo individuality). Tento neopakovateľný a originálny celok uskutočňovaných dispozícií je viac menej stabilným no nie statickým výtvorom, ktorý podlieha zmenám v priebehu života. Je pravda, že záleží na genetických danostiach, no záleží tiež na vplyve spoločenského prostredia na ľudí, vrátane výchovných vplyvov a vzdelávania. Tokárová (2007, s. 104) označuje pojmom potenciál „celkovú schopnosť, spôsobilosť k výkonu, možnosť (z lat. potentia, sila). Sociológia analyzuje praktické problémy sociálneho rozvoja z aspektu dynamizácie vnútorných zdrojov – skrytých rezerv jednotlivca, skupín i spoločností ako celkov. Pojem potenciál funguje v sociológii ako systémová kategória na označenie optimálnej (teoretickej alebo reálnej) hodnoty, ktorú je možné dosiahnuť vzhľadom na relevantnú skutočnosť alebo cieľ. Pojem potenciál sa spravidla používa vo väzbe na sociálnu alebo individuálnu aktivitu. Vyjadruje disponibilný energetický fond, sociálnu alebo individuálnu silu potrebnú na dosiahnutie určitého cieľa.“ Tokárová ďalej uvádza (2007, s. 105), že individuálny potenciál vyjadruje existenciu (alebo neexistenciu) vlastností človeka, ktoré môžu (ale nemusia) byť nejakým spôsobom rozvinuté a spoločensky uplatniteľné a využiteľné. Sú to potenciálne možnosti a skryté zdroje konkrétneho človeka, realizovať a uspokojovať vlastné i spoločenské potreby alebo schopnosť vytvárať predpoklady pre ich budúce uspokojovanie. Individuálny potenciál ako súbor dispozícií je determinovaný nielen bio-psychicky, ale aj sociálne. Je to hodnota, ktorá sa formuje v procese individuálnej (osobnostnej) a rodinnej genézy, v každodenných procesoch a udalostiach sociálneho života jedinca, v interpersonálnych vzťahoch a kooperácii.
Docilita predstavuje potenciál utvárajúci sa z viacerých dispozícií a rozvíjajúci sa u človeka spočiatku predovšetkým ako implicitné (náhodné) a explicitné (úmyselné) učenie a postupne obohacovaný implementovaním prvkov sebaregulácie v učení o cieľavedome riadené učebné aktivity (sebariadeného učenia, sebaregulovaného učenia, sebaučenia). Ku komponentom, ktoré menia kvalitu sebaučenia (implicitného a explicitného) na sebariadené je možné zaradiť napr. uvedomele a zámerne využívané spôsobilosti:
- učebnej, vnútornej motivácie;
- evalvácie vlastných učebných potrieb;
- stanovenie učebného cieľa;
- voľbu učebných metód a postupov v učení;
- voľbu zdrojov, prostriedkov, potrebných na učenie;
- monitorovania a spätnej väzby o procese a výsledkoch učenia;
- flexibilnej zmeny učebných postupov podľa aktualizovaných potrieb a požiadaviek.
Docilita ako univerzálny ľudský potenciál na učenie sa, je prítomný vo všetkých formách celoživotného učenia, v ktorých sa uplatňuje, prejavuje a graduje. Špatenková, Smékalová (2015, s. 20) uvádzajú, že dospelí učiaci sa predstavujú veľmi heterogénnu skupinu, čo sa ešte komplikuje individuálnymi zvláštnosťami každého jednotlivca. K najzásadnejším faktorom vo vzdelávaní a učení patrí docilita, spôsobilosť učiť sa (vzdelávateľnosť). Pre docilitu platí, že s vekom neklesá, ale modifikuje sa, štrukturálne sa mení s ohľadom na úroveň poznávacích funkcií, ktoré sa podieľajú na vnímaní, spracovaní a pochopení učebných informácií. Docilitu ovplyvňujú psychické a osobnostné zmeny jedinca. Psychické zmeny sa dotýkajú intelektu, tvorivosti, vnímania, pozornosti, a najmä pamäte. Osobnostné zmeny, ktoré môžu mať významný vplyv na docilitu sa spájajú so sebapoňatím, sebahodnotením, sebadôverou a hodnotami človeka. Pre edukačný kontext sú nevyhnutné informácie o psychicky determinovaných znakoch učenia, ktoré nadobúdajú vekom rôznu intenzitu. Lektori vzdelávajúci dospelých musia brať ohľad na kapacitu učenia, ľahkosť učenia, trvácnosť výsledkov učenia sa u dospelých, ich učebnú intenzitu a celkovo na podnety, ktoré dospelých vedú k učeniu. Iba tak sa môžu psychické aspekty vzdelávania a učenia podieľať na úspešnosti učenia sa dospelých jednotlivcov v edukačnom procese.
Machalová (2006, s. 74) usudzuje, že v procese vzdelávania dospelých sa má v prvom rade podnecovať dispozícia ku komplexnému učeniu (vedieť sa učiť) a dispozícia motivácie učiť sa (chcieť sa učiť). Dodávame, že k týmto dvom iste náleží aj dispozícia môcť sa učiť, ktorá je založená na vytváraní priaznivých podmienok na efektívne učenie. V psychológii na rozdiel napr. od filozofie alebo teológie, kde ide o mravnú dispozíciu rozumu, sa docilita chápe ako osobnostná črta, kognitívna schopnosť alebo sociálna dispozícia súvisiaca s učením, otvorenosťou a prispôsobivosťou, ale aj ako predpoklad učenia: kognitívna plasticita – schopnosť meniť myslenie na základe skúsenosti alebo sociálneho učenia – učenia prostredníctvom interakcie s druhými (ochota učiť sa a rozvíjať alebo prílišná poddajnosť, strata autonómie). Docilita v psychológii je osobnostná a kognitívna dispozícia učenlivosti — ochota a schopnosť prijímať nové poznatky, skúsenosti a spätnú väzbu od iných. Zahŕňa otvorenosť mysle, flexibilitu v myslení a motiváciu učiť sa, pričom predstavuje základ pre celoživotné učenie a osobnostný rast.
Andragogika (označovaná aj ako praktická veda) potrebuje pre svoj rozvoj nielen rozpracovanie teoretických východísk podpory učenia sa dospelých v rôznych prostrediach a podmienkach, ale aj spoľahlivé (diagnostické) nástroje, ktoré jej umožnia subjekt pomoci – dospelého človeka – čo najlepšie poznať. Toto poznanie je pre rozvoj vedy kľúčové a dnes vychádza z poznatkov príbuzných vied, ktoré v interdisciplinárnych presahoch andragogika využíva pre budovanie vlastných konceptov. Ide o hľadanie fundamentálneho východiska, na ktorom andragogika buduje svoje poznanie a potenciál, pre ktorý je spoločensky užitočná. Andragogika ako veda o vzdelávaní a učení dospelých sa orientuje na všetky edukačné formy, metódy a prostriedky pomoci dospelému človeku v procese jeho socializácie a enkulturácie a integruje v sebe aj oblasť poradenstva. Spoločenské očakávania a požiadavky na andragogiku súvisia s hľadaním riešení umožňujúcich optimalizáciu procesov celoživotného učenia sa človeka v rôznych kontextoch jeho života (práca, občiansky a súkromný priestor). Vymedzenie jadra výskumného poľa, ktoré andragogike umožní jasne a zreteľne ohraničiť svoju pôsobnosť a prijať primeranú vedeckú i spoločenskú zodpovednosť voči jednotlivcom, je kľúčové. Naša reflexia andragogickej praxe, teoretické úvahy o podstate andragogického poznania, ktoré zostáva posledné desaťročia uväznené v tradičnej systematike (systematickej andragogike), nás priviedli k preskúmaniu staronového konceptu – docility. Docilitu teoreticky konceptualizujeme, kontextualizujeme, systematizujeme jej komponenty a ponúkame konkrétne návrhy a riešenia, ako postupovať v andragogickej praxi. Po teoretickom vymedzení docility (jeden z možných prístupov) druhým krokom na tejto ceste je tvorba, štandardizácia diagnostického nástroja, ktorý umožní spoľahlivo zistiť stav v potenciáli učenlivosti dospelého človeka. Význam tohto kroku spočíva v tom, že andragogika má k dispozícii a môže používať svoj vlastný (validný) diagnostický nástroj na posudzovanie miery docility človeka. Za týmto krokom nasledujú ďalšie, ktoré majú intervenčný a metodický charakter a hľadajú odpovede napr. na otázky: Ak sme niečo zistili, čo s tým urobíme? Aký bude optimálny postup pomoci (intervencie, zlepšenia) dospelému v uplatnení jeho potenciálu? Kde sú hranice pomoci (technické, personálne, inštitucionálne, odborné)?
Zistením stavu v potenciáli učenlivosti dospelého človeka predpokladáme odhalenie určitého deficitu nastoľujúceho potrebu, ktorú možno uspokojiť rôznymi andragogickými metódami. Vzniká tak variabilný priestor na uplatnenie rôznorodých andragogických prístupov (intervencií), metód, stratégií, ktorými reagujeme na jedinečné a špecifické potreby jednotlivcov v rozvoji ich potenciálu docility. Po zistení stavu docility dospelého človeka pristupuje andragogika k intervencii. Andragogická intervencia je premyslený, plánovaný a systematický algoritmus zákrokov a zásahov vedúcich k zmierneniu problémov klienta, ktoré sú riešiteľné učením. Je cieleným odborným postupom (metódou, súborom metód a foriem alebo stratégií) aplikovaným v pôsobení na procesy učenia sa dospelých. Je zásahom zvonku do vnútorných procesov riadenia (sebariadenia) učenia sa dospelého človeka („teba manažovania“ alebo „sebamanažovania“ v procesoch učenia sa). V tomto zmysle je zásah preorganizovaním vnútorných štruktúr jednotlivca, skupiny alebo organizácie, ktorý optimalizuje procesy učenia sa.
